alt : header1.swf



Sat12142019

Posledná aktualizácia19:11:05

Podstata slovenskosti a jej pretrvávania v Rumunsku

RumSlo01Začnem slovami Ivana Miroslava Ambruša z úvodníka „Osobnosti a tolerancia“ uverejneného v kultúrno-spoločenskom časopise Slovákov a Čechov v Rumunsku - Naše snahy č. 3/2014: „Veď práve slovenskosť je našim identifikačným erbom, našou úrodnou zemou, ktorá nás ešte živí a definuje ako etnikum v tomto prostredí.“

- Tieto i ďalšie myšlienky odzneli 16. júna 2014 v priestoroch Slovenskej pedagogickej knižnice na Hálovej ulici v Bratislave - Petržalke. Konala sa v nej prezentácia s názvom „O školstve, vzdelávaní a kultúre Slovákov žijúcich v Rumunsku“. Riaditeľ SPK dr. Vladimír Grigar sa významnou mierou pričiňuje o systematické predstavovanie slovenských komunít žijúcich za hranicami dnešného Slovenska. Pred časom som sa tak dozvedel mnohé o živote Slovákov v Chorvátsku. Tentokrát sme sa presunuli do Rumunska. Pre pochopenie všetkých RumSlo02súvislostí treba zdôrazniť, že Slováci v Rumunsku sa stali Slovákmi žijúcimi v zahraničí bez toho, aby sa pohli zo svojej pôdy, či opustili svoje domy. Pohli sa „len“ hranice medzi štátmi. Dovtedajšia spoločná domovina (Uhorsko) sa „reštátizovala“ a Slováci sa bez akejkoľvek fyzickej námahy po roku 1918 ocitli nielen vo vlastnej krajine - /dlhé roky/ v Československu, ale aj v Maďarsku, Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhoslávii) a Rumunsku, od roku 1920 aj v Poľsku a od roku 1945 tiež v Sovietskom zväze (Ukrajine).

Uvedené - rumunské - stretnutie spoluorganizovali: Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska z Nadlaku a občianske združenie Zhoda. Bola to dobrá voľba. Každá z nich predstavila slovenský svet v Rumunsku zo svojho uhla pohľadu. Slovenský život v Rumunsku zastrešuje spomínaný Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku. Všimnite si, že Slováci sú na prvom mieste. Nečudo, sú početnejší a asi aj kultúrne viditeľnejší. Prvý podpredseda zväzu Pavel Hlásnik po úvodnom slove moderátorky druhej časti prezentácie Márie Kataríny Hrkľovej predstavil v širších súvislostiach školstvo (a širšie vzdelávanie) Slovákov v Rumunsku. Nehodnotím, neopakujem povedané, len pridávam svoje závery. RumSlo03Pozornosť, ktorú venuje slovenská menšina svojmu vzdelanostnému rozvoju je základom ich prežívania. Nielen prežívania, ale aj prežitia. Samozrejme, za významnej pomoci rumunského štátu. (Čo neplatí pre každý štát na území bývalého Uhorska.) Slováci v Rumunsku majú ešte jednu, pre nás Slovákov zo Slovenska menej poznané špecifikum. Okrem všeobecne známej komunity v Nadlaku a okolí (Slovákov z roviny) časť ich žije v Bihorských vrchoch na východ od Oradey (Veľkého Varadína). Rozdeľuje ich nielen vzdialenosť, ale aj konfesia. Tí dolniacki sú luteráni, vrchári katolíci. Spája ich však spoločné slovenské povedomie.

Prejdime k ďalšiemu organizátorskému podielnikovi prezentácie - Kultúrnej a vedeckej RumSlo04spoločnosti Ivana Krasku z Nadlaku. Vystúpil jeden z najpovolanejších, predseda spoločnosti Ivan Miroslav Ambruš. Z jeho príhovoru zvýrazňujem „poetické zovšeobecnenie“, svojimi básňami vyjadril podstatu slovenskosti a jej pretrvávania na tomto území. A pochválil sa skutočne kultúrnou raritou. V meste Nadlak žije šesť spisovateľov, ktorí sú aj členmi Zväzu rumunských spisovateľov. „V očiach rumunskej verejnosti sme sa stali nadlackým fenoménom. Šesť spisovateľov v takom malom mestečku je zriedkavý jav.“ Potešilo aj „diskusné“ vystúpenie emeritného pedagóga tamojších Slovákov Pavla Adamíka, ktorý pripomenul vtipné historky zo života v „dávnoveku“ - v polovici dvadsiateho storočia.

A teraz prejdem k prvej časti prezentácie, ktorú pripravilo občianske združenie Zhoda a jeho tvorivý hýbateľ - Erika Fajnorová. V miestnosti zafúkal nie čerstvý vánok, ale prehánka slovenskej mladosti z Rumunska zastúpená „vrchárskymi“ študentmi Milanom Marečkom a Danielom Gajdošom. Obidvaja zarecitovali, počítačovo predstavili svoje bihorské a salajské obce (Bodonoš, Gemelčíčka) a na pozadí obrázkov aj život RumSlo05Slovákov precítený na vlastnej koži. Viete, že v druhom desaťročí 21. storočia chodia niektoré (nielen) slovenské deti každý deň päť kilometrov do školy tam a päť späť? Za každého počasia, no, niekedy sa ulejú... A pred školou i po škole treba pomôcť s gazdovstvom rodičov. Pásť, kŕmiť, dojiť, kosiť a iné „radosti“ sú každodennou povinnosťou už od útleho veku. Dokonca mládenci vyjadrili aj všeobecnejšiu túžbu - po vybudovaní asfaltovej cesty do obce, veď elektriku už majú skoro štvrť storočie, aspoň v centrálnych oblastiach... Pani Fajnorová, ďakujem za „dotiahnutie“ informatikov života Slovákov na Hornej zemi rumunskej, a tiež za vašu prácu na tamojších prielohoch slovenskosti. (Pre neprítomných: pani Fajnorová pôsobí už štvrtý rok ako učiteľka v obci Gemelčíčka.)

RumSlo06O živote Slovákov z vrchov Rumunska sme sa dozvedeli viac aj z vystúpenia PaedDr. Hany Stadlerovej, PhD., pedagogičky z Masarykovej univerzity v Brne, ktorá opakovane navštevuje tamojšie deti a pracuje s nimi na „prebúdzaní“ ich tvorivosti, najmä výtvarnej. Jej zaujímavé rozprávanie podfarbilo množstvo obrazovej dokumentácie. Záver prezentácie patril okrem opätovného poetického vystúpenia našich mládencov na pozadí výstavy fotografií Eriky Fajnorovej z rumunského Slovenska (z cyklu ZĎALEKA DOMOV) aj príjemným rozhovorom. Napomohli tomu aj dolnozemské mäsové výrobky a číre tekutiny so slivkovou vôňou. Niečo ako „Original Roman Slovak“!

Opätovne vyjadrujem potešenie nad zástojom Slovenskej pedagogickej knižnice. Do štítu stretnutia „O školstve, vzdelávaní a kultúre Slovákov žijúcich v Rumunsku“ pridávam - „po slovensky a v slovenčine“. To už nie je samozrejmosť v pôvodnom slovenskom svete. Slováci z Rumunska majú moju úctu. Vždy sa budem snažiť o ich podporu a šírenie ich svojskosti. Podporiť ich však musí aj materská krajina. Slovensko a Slováci. Nespoliehajme sa len na oficiálne inštitúcie. Každý jeden z nás môže niečo pre nich urobiť. Kliknúť na ich RumSlo07stránky, kúpiť si knižku z ich dielní. Ale predovšetkým podporiť ich slovenskosť priamo na mieste. Vyberme sa za nimi. Na zájazd, či dokonca na dovolenku. Mladí aj tí trochu zdatnejší bez ohľadu na vek, skúste prejsť ich „slovenské“ vrchy, ale aj nížiny! Spoznajme ich v každodennom živote. Prejavme im spolupatričnosť, a tí čo na to majú, aj v podobe drobných investícií. Smer Slováci v Rumunsku!

P. S.: Po prvom uverejnení môjho „slávohlasu“ na rumunských Slovákov sa v našich (mojich) neformálnych, priam akademických kruhoch uznieslo: „Musíme tam ísť!“ Citujem priateľa: „Nezabudni nadviazať spojenie s tými vrchárskymi Slovákmi v Rumunsku a ponúknuť im prednáškový pobyt nasej delegácie. Vidím to na koniec septembra alebo druhu polovicu októbra.“ Nuž, Bihorčania, Salajčania, len sa tešte...

Jozef Schwarz - Foto: (spk)

RumSloX

O školstve, vzdelávaní a kultúre Slovákov žijúcich v Rumunsku

RumFaj01V Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave sa stalo nepísanou tradíciou, že predstavuje užšiemu kruhu záujemcov a odborníkov aktivity slovenskej menšiny u krajanoch z rôznych štátov Európy. V roku 2006 to bola výstava fotografií a prezentácia o živote Slovákov v Srbsku - v Padine, doplnená o tvorbu slovensky píšuceho autora Michala Babinku. V roku 2008 v spolupráci s Ústrednou knižnicou Slovákov v Chorvátsku v Našiciach prezentácia o publikačnej činnosti Slovákov v Chorvátsku, spojená s výstavou fotografií slovenskej menšiny na severozápade Chorvátska aj s premietaním filmového dokumentu.

O dva roky neskôr, 26. 10. 2010 sa zo Slovenskej národnej knižnice v Martine do SPK v Bratislave presunula výstava Dvadsať rokov činnosti Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Bola, samozrejme, spojená s prezentáciou práce inštitúcie. Po oficiálnych vystúpeniach hostí - predstaviteľov VÚSM a ich príspevkoch o výskumnej a publikačnej práci ústavu za uplynulé desaťročie vystúpili so svojimi príspevkami študenti - vysokoškoláci. Študujú na Slovensku aj v Budapešti a upísali sa slovenčine, slavistike, žurnalistike... Práve vďaka súťažiam, organizovaným VÚSM, sa už ako žiaci základnej školy učili skúmať históriu, vypĺňať dotazníky, hľadať v archívoch, písať o svojich predkoch či významných osobnostiach a verejne prezentovať RumFaj02svoje práce.

V polovici júla 2014 sa v seminárnej miestnosti SPK v Bratislave konalo dávno očakávané podujatie o živote, kultúre a vzdelávaní Slovákov v Rumunsku. Obsiahnuť jemné odlišnosti oboch rozsiahlych slovenských ostrovov v Rumunsku, dané hlavne geografickými podmienkami a rozdielnym spôsobom života je za pár hodín nemožné. Okrem toho sú v Rumunsku aj ďalšie lokality, kde žijú Slováci. Prezentácia mala za cieľ predstaviť obe veľké komunity, ich predstaviteľov či už z oblasti školstva alebo činných vo vedení spolkov a inštitúcií, autorov píšucich v materinskom jazyku i študentov a ich pohľad na miesto, v ktorom žijú. Neodmysliteľnou súčasťou prezentácie bola výstava časopisov, zborníkov a kníh RumFaj03slovenských autorov v Rumunsku, ktoré uzreli svetlo vďaka Vydavateľstvu I. Krasku v Nadlaku.

Básnik Ivan Miroslav Ambruš, ktorý zastupoval početnú skupinu nadlackých autorov, informoval nielen o svojich zážitkoch s vydávaním prvých slovensky písaných básnických zbierok slovenských autorov z Nadlaku, hovoril aj o „nadlackom fenoméne“ (príspevok Spovede štyroch očí, v Zborníku príspevkov z medzinárodného seminára Ponad vek dolnozemských básnických generácií, Nadlak 19.- 20. 3. 2010) a aj zaujímavosti z histórie o počte Slovákov v jednotlivých lokalitách bývalého Rakúsko-Uhorska. Nadlak bol prekvapivo počtom obyvateľov Slovákov na vyšších priečkach ako Bratislava. Nie náhodou sa stal aj centrom kultúry a vzdelávania.

Začiatkom päťdesiatych rokov tu podľa reálnych potrieb školstva vychovali generácie slovenských pedagógov, ktorí po kvalitnej príprave v pedagogickej slovenskej sekcii na nadlackom lýceu pôsobili a šírili slovenské slovo v praxi vo všetkých slovenských komunitách v Rumunsku. Odvtedy gymnázium, pomenované podľa učiteľa RumFaj04národov Jána Amosa Komenského, viackrát zmenilo názov. V súčasnosti je to Teoretické lýceum Jozefa Gregora Tajovského, ktorý v Nadlaku pôsobil ako bankový úradník a z tohto prostredia čerpal námet aj k svojim poviedkam a divadelným hrám.

O svojom pôsobení na Slovenskej základnej škole v Gemelčičke v Plopišských vrchoch (okresy Bihor aj Salaj) hovorila bývalá zástupkyňa riaditeľa školy. Do svojej rodnej obce sa Mária Klimentová (dievčenským menom Vršanová), vrátila z Nadlaku ako mladá začínajúca učiteľka v roku 1972. Presne v tom roku škola oslavovala sté výročie založenia. Spolu s manželom Františkom Klimentom vzdelávali a vychovávali niekoľko generácií tunajších Slovákov. V súčasnosti sú už na penzii.

Veľmi zaujímavý bol príspevok PaedDr. Hany Stadlerovej, PhD., ktorá vyučuje na Masarykovej univerzite v Brne a už desať rokov pravidelne navštevuje vrchársku oblasť Bihoru a Salaja. Prednášala a fotkami dokumentovala život a dobrovoľnícku činnosť, ktorú organizuje v tejto oblasti za pomoci sponzorov. V prvých rokoch výjazdov do Rumunska dobrovoľníci doučovali popoludní deti rôzne predmety. Neskôr ich začali učiť maľovať. Hovorila o tom, ako sa deti postupne osmelili, ako sa zdokonaľovali v kreslení, mali z tvorby čoraz väčšiu radosť a dokumentovala tieto fakty aj výkresmi. V jej prezentácii bolo vidieť zmeny života tejto slovenskej komunity v priebehu desaťročia.

Prezentácia bola živým dôkazom toho, že si Slováci v oboch komunitách v Rumunsku po stáročia nielen uchovali materinský jazyk, ale v ňom bežne komunikujú, vzdelávajú sa, publikujú, píšu básne... Výpovede, ktoré mali spomienkový charakter, boli osobnou, doteraz nepublikovanou a vzácnou informáciou a snáď sa stanú inšpiráciou pre prozaickú, publikačnú či vedeckú literatúru.

Erika Fajnorová, Združenie občanov ZHODA

Prezentácia o Slovákoch v Rumunsku v SPK v Bratislave
z pohľadu Daniela Gaidosa, študenta Teoretického lýcea Jozefa Kozačeka v Bodonoši

V pondelok, 16. júna 2014 sme sa zúčastnili prezentácie o Slovákoch žijúcich v Rumunsku v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave. Začnem s pocitmi. Boli nadmieru kladné. V Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave nám pred prezentáciou pani Katarína Bokrošová, odborníčka na historický fond, umožnila vstup medzi „knižné poklady“, ktoré si veru požičať nemôže nik, iba prezenčne študovať na požiadanie. RumFaj06Všade, kde som bol, cítil som sa perfektne.

Čo vlastne bol hlavný cieľ našej cesty do Bratislavy? Ako väčšina z nás už vie, v knižniciach si požičiavame knihy. Týmto spôsobom získavame nové informácie. My sme naopak nové informácie rozdávali: Milan Marecsek, môj spolužiak z Teoretického lýcea Jozefa Kozačeka v Bodonoši, pani Klimentová, bývalá zástupkyňa riaditeľa Slovenskej základnej školy v Gemelčičke (Fagete) a ja - Daniel Gaidos, sme boli zástupcami Bihorsko-Salajskej oblasti. Zoznamovali sme poslucháčov s históriou, životom v školách a s kultúrou slovenských dediniek Bodonoš a Gemelčička. Pani učiteľka Erika Fajnorová, hosťujúca učiteľka v Gemelčičke, nás študentov z horných častí Rumunska uvádzala, sem tam dopĺňala, sem tam sa pousmiala a keď sme to už „pretiahli“ (to bol môj prípad) prišlo: ,,STOP!“ v jemnejšej podobe. Predstavte si, každý z nás (už uvedených zástupcov Bihorsko-Salajskej oblasti) mal k dispozícii 10 minút na predstavenie svojej dedinky (dohromady 30 minút). Lenže my sme boli natoľko ukecaní, že sme to predĺžili až na hodinu. A ja by som bol ešte rozprával, keby ma nezastavili.

Na prezentácii nechýbali ani zástupcovia z Nadlaku: Ivan Miroslav Ambruš, Pavel Hlásnik a za slovenské občianske združenie Dotyk ľudskosti pani Mária Katarína Hrkľová. Pán Hlásnik nepredstavoval len Nadlak, predstavoval celú slovenskú menšinu v Rumunsku a na Dolnej zemi. Aktivity, podujatia, ktoré organizuje DZSCR aj Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Nadlaku. Pre mňa osobne bol najkrajší príhovor RumFaj05básnika Ivana Miroslava Ambruša. Priznajme si, on to vie vysloviť umelecky: slovom a srdcom zároveň.

Na záver podujatia bol priestor aj na pripomienky a otázky. Bývalý riaditeľ Teoretického lýcea v Nadlaku - pán Pavol Adamík, začal spomínať na žartovné chvíle, ktoré zažil v tomto mestečku. Napríklad verejné skomolenie mena učiteľa národov Jána Amosa Komenského, podľa ktorého pomenovali v minulosti školu, na maďarsky znejúce: Jánoša Ámoša. Všetkým pozdvihol náladu svojimi spomienkami a žartovnými príhodami. S Milanom sme v úvode zarecitovali básne slovensky píšucich autorov z Nadlaku. Po prestávke, občerstvení, kde mali účastníci možnosť ochutnať nadlacké a bihorské špeciality, kde nechýbala povestná nadlacká klobása a bihorský aj salajský domáci chlieb. Ten piekla pani Marečeková, Milanova mama). A chlebové srdiečka z biomúky z Bodonoša boli z pekárne Jarky Zetochovej a Adinky Bernad. Nakoniec sme sa presunuli na terasu knižnice. Tu bola putovná jednodňová výstava dokumentárnych fotografií z Bihoru aj Nadlaku autorky Eriky Fajnorovej. S Milanom Marečekom sme zarecitovali ešte básne barda slovenskej poézie Milana Rúfusa. Všetci nás zhrnuli potleskom.

Môžem povedať, že som vďaka tejto prezentácii nielen spoznal Bratislavu za jediný deň, ale za pár hodín sme predstavili Bratislave veľmi stručne minulosť aj prítomnosť Slovákov v Rumunsku. Rád by som sa poďakoval všetkým, najmä riaditeľovi knižnice pánovi Vladimírovi Grigarovi a jeho kolegom a zamestnancom za milé prijatie. Môžem povedať, že celý pobyt na Slovensku mal význam a dúfam, že všetci zúčastnení boli spokojní.


Pod čiarou

RumFaj08-tartCestu späť z Bratislavy môžem nazvať hotovým dobrodružstvom. Ako viete policajti majú vo zvyku zastavovať podozrivých vodičov: opilcov; kaskadérov, prekračujúcich rýchlosť; šoférov majúcich technické problémy;... Nám sa podarilo naopak - zastaviť policajta v aute. Nesvietilo mu ľavé svetlo. Avšak toto nebol hlavný dôvod. Zablokovali sa nám dvere. Bola noc. Preto sme súrne potrebovali pomoc a oproti nám akurát išiel nejaký motorkár. Aspoň to tak vyzeralo. No keď ho pani učiteľka zastavila, vidí pred sebou policajnú Dáciu a policajta v nej. Policajt začal pekne zdvorilo po rumunsky:,, Čo si želáte?“ Odpovedi od pani učiteľky sa dočkal len v maďarčine: ,,Zablokovali sa nám dvere. Potrebovali by sme vašu pomoc.“ Rozhovor bol o niečo dlhší, pretože pán policajt ovládal maďarčinu. Tak sa pustil do práce. No nemohol nájsť háčik problému. Zaoberal sa len technickou stránkou a nenachádzal žiadne východisko. Navrhol nám, aby sme držali predné aj zadné a pomaly išli k najbližšiemu opravárovi áut. Už, už sme chceli poslúchnuť jeho radu a ísť k nejakému technikovi, keď sa naša spolucestujúca vysvetlila, ako sa to stalo... A tu policajta napadlo, že dvere budú asi zablokované zvnútra. Naozaj... Boli. Nikto z nás nie je šoférom z povolania, ani automechanikom. Potešili sme sa. Autíčku sa navrátilo jeho zdravie. A mali sme sa na čom smiať zvyšných 80 km už nehrozilo, že vodič zaspí za volantom.

Daniel Gaidos,
študent Teoretického lýcea Jozefa Kozačeka v Bodonoši