Zvukový záznam - Prezident SR udelil Anne Ištvánovej Rad Bieleho dvojkríža III. triedy In memoriam - Do života slovenských spolkov, škôl i kultúrnych inštitúcií vniesla trvalý a nedoceniteľný vklad. - Nech Ti je rodná zem ľahká! - Örökre eltávozott közülünk, emlékét megőrizzük!
14. januára 2014 v priestoroch Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe zazneli slová vďaky, úcty a uznania venované už iba navždy svetlej spomienke na pani Annu Ištvánovú, výnimočnú osobnosť Slovákov v Maďarsku. Na poslednej rozlúčke s významnou a pre Békešskú oblasť dolnozemských Slovákov nespochybniteľne kľúčovou predstaviteľkou spoločenského, občianskeho, kultúrneho, najmä však permanentne pulzujúceho národno-obrodeneckého života slovenskej menšiny v Maďarsku, sa zúčastnili trúchliaci hostia zo všetkých Slovákmi obývaných častí Maďarska, Slováci z krajín Dolnej zeme, ako aj zo Slovenska.
Hold a poslednú poctu Anne Ištvánovej prišli vzdať aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Rastislav Káčer, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, a Štefan Daňo, generálny konzul SR v Békešskej Čabe. V dôstojnej atmosfére rozlúčky sa k pozostalej rodine, predstaviteľom dolnozemských krajanských komunít, zástupcom organizácií, spolkov, inštitúcií a škôl slovenskej národnostnej menšiny, ako aj priateľom a známym Anny Ištvánovej z radov občanov Békešskej Čaby prihovoril Igor Furdík.
Predseda ÚSŽZ Igor Furdík, ktorý za zosnulú Annu Ištvánovú prevzal 7. januára 2014 v Rytierskej sále Bratislavského hradu z rúk prezidenta SR Ivana Gašparoviča vysoké štátne vyznamenanie pri príležitosti 21. výročia vzniku slovenskej samostatnej štátnosti, odovzdal počas smútočného aktu pozostalým deťom - synovi a dcére Anny Ištvánovej - Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, ktorým ju prezident ocenil za jej celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. (uszz)
Zvukový záznam: www.oslovma.hu/XXX/IstvAnPo.MP3
Vážené smútočné zhromaždenie, ctená pozostalá rodina, drahí krajania,
spolupracovníci, priatelia a blízki pani Anny Ištvánovej,
dovoľte mi, aby som k slovám vďaky, úcty a poklony ku všetkému, čo pani Anna Ištvánová nielen pre Slovákov v Maďarsku, ale pre celý slovenský krajanský svet predstavovala a zosobňovala, najmä však svojím odhodlaním, postojmi a tvorivou prácou v toku času v rýdzosti oduševneného vzťahu k slovenskosti činila a znamenala, pridal osobným pohnutím prežitý okamih z Rytierskej sály Bratislavského hradu.
V prirodzenom žiali z odchodu vzácneho človeka - statočnej ženy, ktorá celým svojim životom splynula s napĺňaním posolstva svojich hrdých predkov z komlóšskej roviny predchnutá závetmi o nehynúcnosti slovenskej postate, najmä však materinskej reči na Dolnej zemi, som z rúk prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča prijal štátne vyznamenanie - Rad Bieleho dvojkríža III. triedy, patriace Anne Ištvánovej. Práve ten si ako jedno z najvyšších ocenení udelených v roku 21. výročia samostatnej slovenskej štátnosti mala prevziať osobne. Jej Rad, žiaľ, osudom piatich dní, ktoré v tom čase už nebola medzi nami, dostal prívlastok In memoriam.
Dovoľte mi pripomenúť, že Rad Bieleho dvojkríža, ako sa uvádza v jeho štatúte, sa zapožičiava občanom iných štátov, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku. O význame a spoločenskej vážnosti prezidentskej úcty a pocty Slovenskej republiky voči oceneným svedčí aj fakt, že spomedzi štátnych vyznamenaní patrí k vyšším oceneniam.
Pri rozlúčke a zároveň aj pripomienke na úctyhodne naplnený tvorivý život jednej z najpríkladnejších osobností z predstaviteľov slovenských národnostných menšín a zároveň i reprezentantov všetkých našich krajanov vo svete mi dovoľte, aby som - citujúc slová pána prezidenta, ktorými sa prihovoril k vyznamenaným, vyzdvihol skutočnosť, že i Anna Ištvánová patrila a aj naveky v slovenskej histórii sa zaradí k tým osobnostiam, „ktorým je vlastná výnimočnosť, osobitosť. Ktoré sú vzorom, inšpiráciou a príkladom hodným nasledovania.“ Aj to bol jeden z motívov, že jej prezident udelil Rad Bieleho dvojkríža III. triedy za celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Ak 7. januára roku 2014 zaznelo spomedzi šestnástich mien ocenených aj meno Anny Ištvánovej, potom, slovami prezidenta SR Ivana Gašparoviča, ktoré vyriekol v príhovore k oceneným a ktoré patrili aj Anne Ištvánovej, nám tieto chvíle „opätovne umožňujú uvedomiť si, na aké hodnoty a na akých ľudí sa pri kultivovaní nášho dneška môžeme oprieť. Vyznamenali sme tých, ktorí tvrdo, zodpovedne a tvorivo pracovali a žili, prekonávali nepohodlie a svojou prácou i tvorbou prinášali a prinášajú prospech Slovensku.“
Je viac ako symbolické, že si pamiatku, životné míľniky a ľudský prínos Anny Ištvánovej pripomíname práve v týchto priestoroch. Dom slovenskej kultúry - ohromnú vnútornú motiváciu učiniť zadosť rozvíjaniu odkazu svojich predkov, vytvorivších práve tu jednu zo spoločensko-kultúrnych, vzdelanostných, duchovných, ale aj ekonomických bášt dolnozemských Slovákov, naplno svojou neoblomnosťou, ctižiadostivosťou a fortieľnou slovenskou vzdorovitosťou práve tu, v Békešskej Čabe, mieste svojho pôsobiska a záujmov slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, doviedla Anna Ištvánová k úplnosti ako jednu z kľúčových súčastí oživotvorenia slovenskej reči i kultúry v neľahkom procese dvíhania národného povedomia Slovákov v Maďarsku.
Preto vyslovujem skromnú a zajedno i optimistickú tézu o tom, že ak čas, ako neodňateľná súčasť a spolutvorca nášho žitia a bytia na tomto svete, dokáže v rôznosti svojich nevypočítateľných premien prejaviť - ako v prípade predčasného odchodu Anny Ištvánovej - svoju nevľúdnu, krutú a tým aj neodvratne definitívnu tvár, vie byť aj milosrdný, milostivý, povzbudivý. V našom časopriestore a práve tu, v Békešskej Čabe a na celej slovenskej Dolnej zemi v Maďarsku hoci už tým, že vyslyší nádej, ktorou celým životom dýchala, prebíjala sa a vrúcne, aj tým najnepatrnejším krôčikom vpred sa nadchýnala výnimočná osobnosť slovenského krajanského sveta - pani Anna Ištvánová: dennodenným prístupom a vkladom v neľahkých podmienkach oživotvorenia slovenského jazyka a kultúry, vzdelanostného a spoločenského zázemia Slovákov na Dolnej zemi v Maďarsku neustále zvyšovať ich akceptáciu a prirodzenú úctu väčšinovým maďarským národom.
Vyjadrujem svoj úprimný žiaľ nad úmrtím vzácneho človeka, ktorý svoj plodný život venoval záchrane a zveľaďovaniu slovenského jazyka, kultúry a slovenskosti presahujúcej nielen hranice Békešskej Čaby, ale celého Maďarska. Svoju ľútosť prejavujem i s vedomím, že s pobratím sa Anny Ištvánovej „do časnosti“ stráca v jej osobe celé slovenské zahraničie horlivú a rešpektovanú Slovenku, ktorá do života slovenských spolkov, škôl i kultúrnych inštitúcií, pričom o vytvorenie a úspešnú činnosť tej, ktorú v Békešskej Čabe sama viedla, a o ktorú sa osobnou angažovanosťou aj zaslúžila, vniesla trvalý a nedoceniteľný vklad.
Ak si niektorú zo slovenských osobností v zahraničí dovolíme otitulovať „pilierom krajanského života“, keď je reč o Anne Ištvánovej, tento cnostný prívlastok platí niekoľkonásobne. Zostal za ňou pevný fundament kultúrnych, vzdelanostných, ľudských i duchovných hodnôt, na ktorých sa oddá ďalej stavať, cibriť a k maximalizmu vlastného presvedčenia o správnosti a nevyhnutnosti splácať dlh svojim hrdým dolnozemským predkom, ako o tom Anna Ištvánová dlhé roky Slovákov v Maďarsku presviedčala, tieto aj k úspešnosti dovádzať.
Toto všetko i ďalšie, možno na tomto mieste nedopovedané, nech v nás posilňuje vedomie a poznanie, že pani Anna Ištvánová žila a prežila život, v ktorom sa čas a postoje životných a národných hodnôt merali činmi a osobnou statočnosťou.
Česť jej večnej svetlej pamiatke!
S úprimnosťou a s pohnutím
Igor Furdík
S hlbokým zármutkom v srdci oznamujeme, že 2. januára 2014 po dlhej a ťažkej chorobe nás navždy opustila výnimočná osobnosť Slovákov v Maďarsku Anna Ištvánová (1955-2014).
Anna Ištvánová pochádzala zo slovenskej rodiny, slovenskú základnú školu ukončila v rodnom Slovenskom Komlóši. Po maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe ju prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde absolvovala odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila na Dolnú zem, do Békešskej Čaby, a odvtedy (viac než 35 rokov) svojou komplexnou a mnohostrannou činnosťou plnila svoje významné poslanie medzi Slovákmi v Maďarsku a na celej Dolnej zemi. Pracovať začala v Župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho ako osvetová referentka. Popri zamestnaní sa naďalej vzdelávala, viedla Slovenský klub osvetového strediska a plnila viacero zodpovedných funkcií aj v spoločenskom živote. Zastávala viacero postov v štátnych a verejných inštitúciách Békešskej župy. V rámci možností vždy presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku a snažila sa vyťažiť čo najviac pre svoju komunitu. V Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo. V roku 1990 obnovila vydávanie Čabianskeho kalendára a od roku 1998 redigovala aj mesačník Čabän.
Anna Ištvánová dlhé roky bola členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Vďaka jej iniciatívnej, všestrannej osobnosti, pracovitosti a vytrvalosti sa realizovali početné komplexné projekty a kultúrno-prezentačné podujatia doma i v zahraničí. Anna Ištvánová bola úradujúcou predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry - Regionálneho osvetového centra CSSM. Dostala vysoké štátne vyznamenania Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyeiho, Za národnosť) a Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministra kultúry SR) a bola prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka.
Posledná rozlúčka s Annou Ištvánovou sa konala v Dome slovenskej kultúry 14. januára 2014.
Bude nám veľmi chýbať. Česť jej pamiatke!
Milá Anička! V tejto chvíli niet slov, ktorými sa dá vyjadriť bolesť, úzkosť z toho, že nám budeš chýbať. Vďaka za Tvoju záslužnú prácu, ktorú budeme vždy pokladať za obeť za nás všetkých. Sľubujeme, že Tvoje sny a činy budú pokračovať v našich snoch a krokoch. Nech Ti je rodná zem ľahká, odpočívaj v pokoji! - Čabianska organizácia Slovákov
7. januára 2014 udelil prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič pri príležitosti 21. výročia samostatnej slovenskej štátnosti vyznamenania. Ocenil nimi prácu, úspechy, občianske postoje a zásluhy o dobré meno Slovenska v zahraničí 16 osobností z rôznych sfér spoločenského života. V Rytierskej sieni Bratislavského hradu zaznelo laudatio aj na počesť Anny Ištvánovej, dlhoročnej výnimočnej zástankyne a podporovateľke slovenskej menšiny v Maďarsku. Anna Ištvánová zomrela po dlhej a ťažkej chorobe 2. januára 2014, iba päť dní pred slávnostným okamihom, ktorý by bol pre ňu veľkým a zaslúženým zadosťučinením za jej prínos pre celý slovenský krajanský svet. Prezident SR vysokým vyznamenaním ocenil celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, o ktoré sa v bašte dolnozemských Slovákov v Maďarsku - Békešskej Čabe Anna Ištvánová pričiňovala niekoľko desaťročí svojím dennodenným prístupom a vkladom v špecificky neľahkých podmienkach oživotvorenia slovenského jazyka a kultúry, ich vzdelanostného a spoločenského zázemia, a tým aj náležitej akceptácie Slovákov väčšinovým maďarským národom. Štátne vyznamenanie pre zosnulú Annu Ištvánovú prevzal z rúk Ivana Gašparoviča na slávnostnom akte Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí slovami jeho predsedu Igora Furdíka vyjadruje svoj úprimný žiaľ nad úmrtím vzácneho človeka, ktorý svoj plodný život venoval záchrane a zveľaďovaniu slovenského jazyka, kultúry a slovenskosti v jej širokospektrálnej dimenzii, presahujúcej nielen hranice Békešskej Čaby, ale celého Maďarska. Aj preto s pobratím sa Anny Ištvánovej „do časnosti“ stráca v jej osobe celé slovenské zahraničie horlivú a rešpektovanú Slovenku, ktorá do života slovenských spolkov, škôl i kultúrnych inštitúcií, pričom o vytvorenie a úspešnú činnosť tej, ktorú v Békešskej Čabe sama viedla, sa osobnou angažovanosťou aj zaslúžila, vniesla trvalý a nedoceniteľný vklad.
Ak si niektorú zo slovenských osobností v zahraničí dovolíme otitulovať „pilierom krajanského života“, keď je reč o Anne Ištvánovej (1955 - 2014) tento cnostný prívlastok platí niekoľkonásobne, pričom vo viacrozmernosti jeho obsahového dosahu. Pretože za komlóšskou rodáčkou, preživšej celý svoj tvorivý život v bašte Slovákov na maďarskej Dolnej zemi - v Békešskej Čabe, zostal pevný fundament kultúrnych, vzdelanostných, ľudských i duchovných hodnôt nesmiernej morálnej čistoty, na ktorých sa oddá ďalej stavať, cibriť a k maximalizmu vlastného presvedčenia o správnosti a nevyhnutnosti splácať dlh svojim hrdým dolnozemským predkom, ako o tom Anna Ištvánová dlhé roky Slovákov v Maďarsku presviedčala, tieto aj k úspešnosti dovádzať. (uszz.sk)
A Csabai Szlovákok Szervezete mély fájdalommal tudatja azokkal, akik szerették és tisztelték, hogy 2014. január 2-án, életének 59. évében hosszantartó súlyos betegsége után István Anna, a szervezet ügyvezetője, a Szlovák Kultúra Háza igazgatója örökre eltávozott. Végakaratának megfelelően búcsúztatására a Szlovák Kultúra Házában került sor 2014. január 14-én. Végső nyugalomra szűk családi körben helyezték el szülőföldjén.
A magyarországi szlovákok kiemelkedő alakja, a tótkomlósi származású István Anna egyetemi tanulmányait Pozsonyban, a Comenius Egyetemen végezte, majd 1978-tól a megyei művelődési központban dolgozott, 1986-tól a Békési úti nemzetiségi klubházban, amelyet 1993-ig irányított. Ötlete nyomán jött létre a dél-alföldi szlovákság fellegvárának számító Szlovák Kultúra Háza 1996-ban, amelynek 2013-ig volt a vezetője. A Csabai Szlovákok Szervezetének alapító tagja, 1986-tól 2001-ig elnöke is volt.
István Anna több mint 35 évig dolgozott a közművelődés, a nemzetiségi kultúra, hagyományápolás terén. Számos társadalmi funkciót is ellátott: a Magyarországi Szlovákok Szövetségének alelnöke volt (1988-2002), kilenc évig a Békéscsabai Szlovák Nemzetiségi Kultúráért Alapítvány elnöke (1990-1999), 2003 és 2006 között a Nemzeti Civil Alapprogram Dél-alföldi Kollégiumának elnöke, 2002 és 2008 közt a Civil Szervezetek Szövetségének alelnöke, a Határon Túli Szlovákok Világszövetsége választmányi tagja 2006-tól, majd 2012-ig a gazdasági vezetője.
A Čabän (Csabai polgár) havilapot 1998 óta szerkesztette, 1990-ben újraalapította a Čabiansky kalendárt, amelynek főszerkesztője volt 2001 és 2006 közt. Átvehette a magyar kormányfő „Nemzetiségi Kisebbségekért” díját 1995-ben, 1996-ban a „Békéscsaba szlovákságáért” kitüntetést, a szlovák kulturális minisztérium Štefan Boleslav Roman plakettjét (1996), 2006-ban a Magyar Oktatási és Kulturális Minisztérium Bessenyei-díját és 2010-ben az Országos Szlovák Önkormányzat „Nemzetiségünkért” kitüntetését.
Nagyon fog nekünk hiányozni! Emlékét örökre megőrizzük!